Rozhovor s Janem Kodešem - Viktor Kiššimon

Jan Kodeš: Keby som sa narodil o desať rokov neskôr…

Pražský rodák bol jedným z najlepších československých tenistov. Na konte má tri grandslamové tituly. V rokoch 1970 a 1971 triumfoval na antukovom Roland Garros a v roku 1973 vyhral slávny Wimbledon. Okrem toho bol ešte dvakrát vo finále US Open (1971 a 1973). Nikdy neštartoval na Australian Open. V kariére vyhral 25 turnajových titulov vo dvojhre a 31 vo čtvorhre. V rebríčku bol najvyššie na 3. mieste v roku 1973. U ATP na 5.místě. V československom daviscupovom tíme bol v letech 1964-1980. Přičinil se i o dvojnásobnou účast Československa ve finále Davisova poháru v letech 1975 a 1980. V roce 1980 Lendl se Šmídem pohár získali. V DC týmu odohral najviac zo všetkých hráčov - za 15 rokov 95 zápasů ve 39 DC utkáních. Na odmenách zarobil takmer 700 000 dolárov.

Poznámka: Získal jsem turnajové tituly (mistr. ČSSR, Chile, Brazílie,Jug, Luc., Lib. a mnoha dalších) už v letech 1965-1969, kdy neexistovala ATP a její žebříček se překrýval i s dalšími světovými žebříčky. ATP registruje všechno až od svého vzniku a je to často i nepřesné. Byl bych rád kdyby se Vám dostala do ruky moje kniha. Nějaké výtisky má ta dáma co vydává Slovenský Tenis (časopis).

Čím sa vám vryl rok 1968 do pamäti viac - okupáciou Československa alebo zlúčením amatérov a profesionálov v tenise?

Určite okupáciou, pretože tá bola strašne nečakaná. Situácia okolo tenisu bola na spadnutie už viac rokov. Len sa nemohli jednotlivé organizácie a národné zväzy medzi sebou dohodnúť. Proti zlúčeniu boli najmä Američania. Na druhej strane najviac na to tlačili Angličania, najmä predstavitelia Wimbledonu.

Ako dlho to celé zrelo?

Cesta k zlučovaniu amatérov a profesionálov bola veľmi dlhá. Už v roku 1926 existovali prví profesionáli. V ďalších desaťročiach bolo množstvo promotérov, ktorí mali podpísané zmluvy so svetovými hráčmi a hrali tenis za peniaze. Fungovalo to tak najmä v USA. Hráčom a později i promotérom byl zejména Jack Kramer, ktorý měl hráče Gonzalesa, Budgeho, Seguru, Sedgmana, později i Rosewala a Lavera. Promotérem v roku 1967 vstúpil na scénu navíc ještě milionár Lamar Hunt, ktorý založil aj prefesionálny okruh World Championship Tennis (WCT). Už před založením tohoto okruhu měl podpísaných už několik dalších mladších hráčov, ktorých označovali za Handsome 8 (pozn. red. Krásnych osem). Patrili tam Roche, Newcombe, Drysdale, Taylor, Pilič, Buchholz, Ralston a Barthes. Vedenie Medzinárodnej tenisovej federácie (ITF) tento krok vystrašil, a preto začali ďalšie rokovania. Cestu zlučovania najviac presadzovali Briti Herman David, Derek Penman a Derek Hardwick. Navrhli, že situácia sa musí vyriešiť a položili základy Open éry. David bol šéfom clubu tradičného turnaja vo Wimbledone. Mesiac po amatérskom Wimbledone usporiadal na rovnakom mieste turnaj ôsmich profesionálov. Vysielala ho aj BBC. Chcel tak dokázať, aký je rozdiel medzi profesionálmi a amatérmi. Finále profesionálov napokon v kvalite predčilo to amatérske. Ale ani toto odporcov nepresvedčilo. ITF opäť hlasovala proti otvoreniu turnajov. Vtedy si David postavil hlavu a povedal, ze o rok už usporiada len turnaj pre profesionálov. Na základe toho zvolala ITF 30. marca 1968 do Paríža mimoriadne zasadenie všetkých členských krajín a napokon schválila dvanásť otvorených turnajov. Samozrejme, blok socialistických krajín bol proti. Preto vznikli štyri kategórie tenistov - amatéri, profesionálni tréneri, zmluvní profesionáli a registrovaní. My sme patrili medzi registrovaných.

Prečo boli Američania najväčší odporcovia Open éry?

To je to, čomu som dlho nerozumel. Ale asi im ich situácia vyhovovala. Promotéri a miliónári mali podpísaných svojich profesionálov a zarábali na vlastnom okruhu turnajov.

Po odhlasovaní ITF už prebiehalo všetko hladko?

Vôbec nie. Vznikli spory medzi turnajmi. Nevedeli sa dohodnúť, ktoré budú otvorené. Mohlo ich byť len dvanásť. Vtedy sa do toho vložil Hunt. Povedal, že profesionálov vlastní on a hrať budú tam, kde chce on.

V Septembri 1970 vyhlásil Hunt svůj vlastní okruh WCT pre rok 1971. Pořadatelé některých turnajů udělali dohodu s Huntem na start jeho profesionálů a pak jen doplňovali počet startujících dalšími pozvanými hráči. Mezi nimi byli i Kodeš a Nastase, kteří Hantovi nejvýce zamotávali hlavu. V roku 1971 sme na turnajích WCT zdolali kopec Huntových profesionálov. V Ríme to bola moje víťastva nad Stollem, Rochem, Newcombem a Okkerom! Zastavil ma vo finále až Rod Laver. Toho jsem pak porazil až na podzim ve Stockholmu.

Vtedy vznikla ďalšia vojna. Zároveň už pomaly vznikala aj ATP a hráči už nechceli hrať tam, kde im prikazovali. Vtedy prišiel Jack Kramer s návrhom na založenie Grand Prix. Nakoniec sa ITF a WTC dohodli, že Huntov okruh bude od januára do apríla a od mája do decembra bude Grand Prix. Oba okruhy končily Mastersom nejlepších 8.Tým sa tenis otvoril a každý mohol hrať všetko pokud ho pořadatelé vzali. Hrál jsem od ledna až do listopadu.

Čo bolo pre tenistov najdôležitejšie?

Vytvorenie vlastnej hráčskej organizácie. ATP vznikla v septembri 1972 vo Forrest Hills počas US Open. Prvým prezidentom bol aktívny hráč Cliff Drysdale a výkonným riaditeľom sa stal Jack Kramer. Nový okruh so záverečným turnajom Masters bol natoľko úspešný, že s menšími úpravami funguje aj dnes.

Patrili ste medzi aktívnych alebo pasívnych pozorovateľov vzniku profesionálneho okruhu?

My hráči sme do toho nemohli príliš zasahovať. V zákulisí sme sa o tom rozprávali, ale to bolo asi všetko, čo sme mohli urobiť. Hodně se angažovali Arthur Ashe a Cliff Drysdale, kterí se společně s Jack Kramerom stali takými mluvčími za nás hráče. S Ashem jsme byli velcí kamarádi a často se mne vyptával jak to unás vypadá a zda přestoupím k profesionálům. Vtedy ešte neexistovala Asociácia tenisových profesionálov. Tá vznikla až na konci roku 1972.

Nemali ste problémy s vtedajším komunistickým aparátom?

V rokoch 1968 až 1971 sme mali neustále problémy, pořád se to řešilo.. Potom nás ÚV ČSZTV previedlo pod Pragosport. S Pragosportom bol pokoj. Bola to obchodná spoločnosť a dodržovali sa pravidlá, ktoré boli dané. Fungovalo to tak, že náš tenisový zväz si najskôr určil podmienky- tedy které turnaje se budou počítat do reprezentace a které můžeme hrát volně na sebe. Potom išla zmluva na sekretariát ÚV ČSZTV a tam rozhodli, ktorí z nás budú poloprofesionáli. Po odpočítaní nákladov sme odvádzali od 22 do 25%. Odmeny z niektorých turnajov mi zostali celé. Horšie to bolo, keď sme hrali za tenisový zväz. Ten nám zaplatil náklady na cestu a ubytovanie, ale zobral nám všetky odmeny. Dostali sme len diéty a kapesné dle platných smernic výjazdů do zahraničia.

Splnili sa vám očakávania, ktoré ste mali v roku 1968?

Nesporne. Je potrebné povedať, že všetko sa mohlo udiať len preto, lebo tenis vtedy nepatril medzi olympijské športy. Tenis tak predbehol olympijskú chartu i olympijské myslenie. Zaradil sa tak k profesionálnemu hokeju, golfu či boxu. Možno som bol jeden z prvých profesionálov v Československu (úsmev.).

Uvažovali ste niekedy nad emigráciou?

Keď som mal ísť v roku 1970 na Masters do Tokia, z ÚV ČSZTV nechceli, aby so mnou išla aj moja manželka. Nechceli jej dať pas. Vtedy došlo k veľkému stretu medzi mnou a podpredsedom Oldřichom Hradcom a šéfom medzinárodného oddelenia Dr Františkom Kroutilom. Nakoniec ju so mnou pustili. Ale vtedy to bola otázka áno alebo nie.

Mali ste už vybratú krajinu, kam by ste odišli?

Najskôr do Francúzska. Odtiaľ som mal ponuky. Prišli poprvé hned v v roce 1969 když jsem na Roland Garros svedl 5.setovů bitvu s Newcombem a pak ještě nabídka na přestup k profesionálům. A znovu i po triumfoch na Roland Garros v rokoch 1970 a 1971. Otázku emigrácie som riešil aj s Jardom Drobným, ktorý s ňou mal skúsenosti. Ja som však v sebe nenašiel odvahu na taký krok. Na druhej strane sa mi nedialo nič tak hrozné. Rozhodli jsme se s Nastasem vyčkávat. Kdybychom totiž podepsali profesionální smlouvu tak bychom nemohli hrát Davis cup a emigracie by nás asi neminula..

Ako vnímali profesionalizáciu tenisu hráči z ostatných krajín vtedajšieho východného bloku? Držali ste viac spolu a bojovali za spoločnú vec?

Zaujímavá situácia nastala, keď v roku 1971 spustila WCT ten svůj vlastný okruh. Sovieti prekvapili, že naň vyslali Metreveliho s Kakuľjom. Odohrali celý okruh, čo bolo na tú dobu veľmi šokujúce. Hrali však pod jejich amatérskym štatútom.

Rozprávali ste sa s nimi o tom?

Veľmi nie. Oni mali určite oveľa tvrdšie podmienky ako my. Podľa mňa odovzávali viac peňiazí, ale nějaké jim též ostávali ve formě diet, kapesného či odměn od ich federacie..

Urobili sa pri zlučovaní chyby, ktoré vnímate až teraz s odstupom času?

Situáciu komplikovali najmä národné zväzy. Mnohé sa báli toho, že hráči nebudú chcieť reprezentovať v Davis Cupe. Alebo, že budú chcieť za reprezentáciu peniaze. A toho sme dnes svedkami. Pre nás, československých tenistov, bolo veľmi dôležité zasadania olympijských výborov krajín východného bloku, ktoré sa uskutočnilo někdy na jar v roku 1971 vo východnom Berlíne. Na ňom vystúpili Nemci s návrhom, že budú preferovať len olympijské športy a podporu ostatných utlmia. Vtedy však vystúpil šéf ÚV ČSZTV Antonín Himl a povedal, že Československo to bude rešpektovať, ale zároveň budú aj ďalej podporovať športy, v ktorých je krajina úspešná a medzi nimi bol aj tenis. A tak sa stalo, že Poliaci, Bulhari a východní Nemci to mali úplne v háji a nemohli hrať profesionálne turnaje. Neviem, čo by som urobil, keby sme dopadli ako oni. Vtedy nás Himl podržal. Rumuni Nastase a Tiriac to mali ešte jednoduchšie ako ja. Pritom boli v armádnych zložkách a na cestovanie nepotrebovali žiadne doložky. Nemuseli si vybavovať víza a behali si po svete ako chceli.

Aké ceny ste dostávali predtým na amatérskych turnajoch?

Tam se hrálo za svaz, který hradil náklady. Dostali sme brúsenú vázu, pohár nebo poukazy na věcné ceny. Turnaje na to nemali. Později začali dávat i kapesné. Peniaze v hotovosti jako startovné dostávali pouze svazy za svoje esa jako byli Santana či Emerson, jejich cena byla 1000-1500 dolarov. Jak se dělili z ich svazom neviem. Viem, že keď prišli do Prahy Stolle alebo Roche, tak si každý odviezol debnu brúseného skla. Teprve až na otevřených turnajích se začalo vyplácet startovné přímo hráčům. To bylo ještě před vznikem takzv. „ prize money“ za jednotlivá kola. A když je pořadatel zavedl, byly zpočátku tak nízké, že si stejně manažeři hráčů prosadili i startovné, které v některých případech u menších turnajů přetrvává i dodnes.

Viete si predstaviť ako by vyzeral tenis nebyť zmeny v roku 1968?

Neviem. Dnes je šport oveľa viac sprofesionalizovaný sponsormi ako vtedy. Tenis sa zásluhou Phillippa Chatriera dostal aj na olympiádu, čo bola veľmi dôležitá udalosť. Chatrier žil v domnení, že nejakým spôsobom ovplyvní olympijskú myšlienku. Myslel si, že keď budú na olympiáde štartovať najlepší tenisti, tak aj v ostatných disciplínach budú najlepší profesionáli. Veľa športovcov si myslí, že olympijská obec je pokrytecká. Napríklad vo futbalovom turnaji môžu hrať len hráči do 23 rokov. Mali by mať možnosť hrať všetci. Tak ako v tenise.

Čo si myslíte o dnešnom tenise?

Je to už príliš veľký biznis. ATP i WTA trošku prepískli. Kalendár je veľmi nadupaný. V jednom týždni sú tri veľké turnaje na rôznych kontinentoch. Na niektorých menších turnajoch potom chýba záujem i kvalita. Aj v televízii je veľa tenisu. Ako riaditeľ tenisového turnaja som svojho času razil teóriu, že tenis by mal byť v televízii až od semifinále. Pozrite sa teraz, čo dávajú. Samý hokej. Je už prehokejované. Už ma to nebaví. Tenisoví šéfovia chcú svoj šport porovnávať s Formulou 1. Ale tá má len dvanásť pretekov v roku. Problém je aj v mládežníckom tenise. Deti už veľmi skoro hrajú o body. Namiesto toho, aby trénovali podanie či prechod na sieť, behajú po turnajoch a pinkajú, lebo sa boja pokaziť a prísť o body a pokles v rebríčku. Naháňajú body a pritom im chýba technika úderov. Nejde o kvalitu, ale o body. Vo veku osemnásť či dvadsať rokov zrazu zistia, že na špičku nemajú a musia skončiť. Bez vzdelania, ktoré tiež obetovali pre tenis.

Nezávidíte súčasným tenistom ich zárobky?

Nemám dôvod. Pozerám sa na to tak, že tí, ktorí boli predomnou nedostali za svoje úspechy vôbec nič. Snad mi možná trochu vadilo, že ani naše firmy nedokázali využívat mého jména v reklamě. Závist byla větší než byznys?

Ale keby ste v dnešných časoch vyhrali dvakrát Roland Garros a raz Wimbledon, tak ste do smrti zabezpečený.

To hej, keby som sa narodil o desať rokov neskôr, bolo by to lepšie (smiech).

Koľko ste dostali za víťazstvá v Paríži a vo Wimbledone?

Za Wimbledon 5.000 libier a za Roland Garros prvý rok 10.000 dolárov a druhý 12.000. Z toho prvého vítězství se nejdříve ale pokryli náklady celé svazové výpravy. Snad jsem dostal asi polovinu.

To majú dnes za prvé kolo…

Za prehru v prvom kole (smiech). Odmeny išli rapídne hore. V roku 1973 bolo za víťazstvo na US Open 25 000 dolárov, Ja som ako finalista dostal 12 000. O rok neskôr bral víťaz 50 000, o ďalší rok už 100 000. Bola to éra Borga, ktorý úžasne spopularizoval tenis.

Slovenská hokejová legenda Jozef Golonka nedávno v rozhovore pre jeden intertový portál uviedol, že nebyť bojkotu, tak Wimbledon nikdy nevyhráte. Čo si myslíte o jeho tvrdení?

To je názor pána Golonku. Človek nikdy nevie. Ak chcete vyhrať Wimbledon, musíte vedieť uhrať body pod velkým stresom. Je skoro jedno, kto stojí na druhej strane dvorca. Již dva roky pred spomínaným turnajom som zdolal „na tráve“ na US Open dvou největších favoritov – Newcomba a Ashe. Na turnajích WCT Lavera, Drysdala, a Smitha či Rosewalla. Pre mňa vtedy neexistoval už hráč, ktorého by som nemohol zdolať. V roku 1973 ve Wimbledonu boli Connors s Borgom dobrí, ale nemali toľko skúseností. Obaja vtedy hrali a vypadli ve čtvrtfinále. Connorse vyřadil Metreveli a Borga Angličan Taylor. Nasazená jednička Nastase prohrál s Američanom Mayerom. Neviem, či o tom pán Golonka vie (smiech). Musel jsem vyhrát sedm těžkých zápasů. ATP to vtedy veľmi nafúkla. Nehralo 68 hráčov, ale z nich by se několik nových členů ATP do hlavní soutěže přes kvalifikaci ani nedostalo. Z prvních 15 hráčů v pořadí Grand Prix těsně před turnajem nehrali síce Newcombe, Ashe, Rosewall a Smith, ale všetkých som už predtým zdolal. I Lavera a ten přihlášen na turnaj ani nebyl. Za dva měsíce po mém wimbledonském vítězství jsem za kompletní účasti všech ATP rebelů a vč. Lavera na trávě US Open opět hrál ve finále!! Škoda.Nevyšlo to.Nikdo taky ani neví, že Smith byl společně s Connorsem na prvním místě amerického žebříčku na konci roku 1973.

Ktorý triumf si ceníte viac - parížsky alebo wimbledonský?

To sa nedá porovnávať. Veľa ľudí si ma cení za dva tituly z Roland Garros. Už len asi i proto, že na tento titul nedosáhli McEnroe, Becker, Connors, Edberg, Sampras a zatím ani Federer.Vnútorne je však pre mňa viac Wimbledon, pretože všetkých som dokázal zdolať na tráve, kým sa porád prezentovalo, že jsem jen antukář.. S týmto povrchom bojovalo veľa európskych hráčov, podobne ako Američania s antukou. Napokon som bol na tráve dvakrát vo finále US Open a vyhral som Wimbledon a už rok před tím jsem tu byl v semifinále. Zdolal som aj trávu, která vyžadovala velkou koncentráciu a to bolo pro mne to největší vítězství. Bola to i nesmírná dřina. Hoci som doma nemal podmienky na prípravu. Trénoval som na asfalte. Môj víťazný Wimbledon sa skončil v Auguste a o šesť týždňov neskôr bol US Open, kde hrali úplne všetci vč. Lavera. Po pětisetovom semifinálovom víťazství nad Smithom som mal 2:1 na sety vo finále na Newcomba. Jedna loptička při gembolu pri jeho podaniu mi chýbala na víťazstvo, ktoré by mi prinieslo aj post svetovej jednotky. Ještě dnes se někdy podívám na film-video jak mi dal eso!